Ráno pred ôsmou parkujem pri Stanišovskej jaskyni, je tu ľudoprázdno a príjemne chladno. Dolina vonia. Rýchlo beriem batoh, miniem jaskyňu a miznem v Stanišovskej doline. Zláka ma úzky chodníček vľavo od potoka, no ten je súčasťou akéhosi rozprávkového okruhu pre deti a čoskoro odbáča doľava. Preskočím potok a pokračujem ďalej zvážnicou. Úzka dolinka sa kľukatí, no čoskoro sa otvára. Je tu prameň. Naberám vodu do fľašiek, ktoré som mal prázdne, lebo som práve s týmto prameňom počítal. Míňam luxusne vyzerajúci posed a potom aj lúku so senníkom. Tu sa dolina opäť zužuje a stúpam hustým, no nízkym porastom plným lopúchov a malinčia. Úzky chodníček dáva tušiť, že nie som práve na frekventovanej turistickej magistrále. Keďže predchádzajúce dni dosť pršalo, od kolien dolu mám nohavice mokré a tiež rozhodnutie vziať vysoké nepremokavé topánky sa vyplatilo.
Vchádzam do lesa a dva červené pruhy na strome informujú, že prechádzam hranicou NPR. Ako sa v Stanišovskom sedla dozvedám, ide o NPR Jánska dolina. Do sedla vedie síce krátky, zato veľmi výživný výšvih lesom priamo po spádnici nahor. Na mokrých koreňoch sa topánky náramne dobre šmýkajú a občas mám dojem, že je to jeden krok nahor a dva nazad. Našťastie to netrvá dlho. V Stanišovskom sedle sa pripájam na červenú značku, no tá ide spolu s mojou žltou len krátko a čoskoro sa odpája smerom do Liptovskej Porúbky.
Do sedla Brtkovica
Zo Stanišovského sedla do sedla Brtkovica je to kúsok. No ja nejdem priamo a idem ešte preskúmať Pamiatku SNP, Partizánsky ubytovací bunker. Vedie k nemu významová (no asi len miestna) značka. Teda asi sa skôr dá povedať, že buď viedla (pred lesníckou kalamitou) alebo ide len o značenú odbočku. Stúpam rúbaniskom zarasteným vysokou trávou a malinčím. Náznak zvážnice ma vedie nahor.
Bunker samozrejme miniem a keď už príliš stúpam, radšej vytiahem navigáciu a podľa nej sa vraciam dolu a v správnom mieste odbočím k bunkru. Je veľmi zarastený a hoci je len možno 10 metrov od chodníka, bez navigácie by to bolo bez šance. Vstup je zanedbaný, no vo vnútri je bunker v poriadku a aj by mohol poskytnúť úkryt, prípadne aj nocľah.
Podľa informácií z našej GPS databázy by mali byť v tejto oblasti aj dva pramene. Jeden pri urbárnej chate (kúsok od žltej turistickej značky) a jeden povyše na zvážnici, ktorá sa odkláňa doprava od smeru žltej značky. Prameň pri chate je pekne upravený, vyvedený rúrkou, no žiaľ voda z neho netečie. Idem preskúmať druhý a je na tom podobne. Jeho okolie je neupravené, hoci náznak pôvodnej starostlivosti tu je vo forme ohradenia a dvoch válovov. Možno dôsledok nedávnej rozsiahlej ťažby. Vraciam sa k urbárskej chate a po zvážnici som o chvíľu v sedla Brtkovica.
Slemä
Zo sedla vedie úzky chodník, ktorý sa miestami takmer stráca v náletovom poraste rúbaniska. Po asi 150 výškových metroch predierania sa ma chodník vypľuje na zvážnici, po ktorej značka chvíľu pokračuje. Keď sa zvážnica stáča doprava do rozsiahleho rúbaniska, značka pokračuje ďalej strmo nahor. Míňam tabuľu informujúcu o vstupe do NPR Ohnište a zároveň do územia Európskeho významu.
Na okraji rezervácie je ďalšia Pamiatka SNP, pozorovací bunker. Žiaľ okolie je opäť neupravené, náučná tabuľa je v dezolátnom stave a navyše aj objekt má zjavne narušenú statiku a potreboval by poriadne opraviť. Celý tento marazmus postupne pohlcuje bujnejúca vegetácia.
Od bunkra sa les postupne mení a začínam mať aký-taký pocit, že som skutočne v národnom parku a nie na lesohospodárskej plantáži. Chodník je síce úzky, no pohodlne vedený serpentínami strmého zrázu Slemä. Miesta, kde padli stromy, sú prepílené, aby nebolo treba preliezať. Nie je toho veľa.
V hornej časti výšľapu sú kde-tu aj miesta s výhľadmi. Vápencový charakter je zjavný aj početnými, hoci zatiaľ nie príliš vysokými, skalnými útvarmi. Na jednej z vyhliadok je lavička a tu chvíľu vegetím. Potom je už len kúsok k rázcestiu Slemä. Odtiaľto vedie významová značka (trojuholník) na vrchol Slemä. Tu leží vrak lietadla z 2. svetovej vojny. Okrem toho sú odtiaľto aj krásne výhľady juhozápadným smerom. Krásne vidieť Ďumbier a trochu viac vpravo aj Chopok. Skôr ako sa oko oprie o hrebeň, vidí lesohospodársku spúšť v NAPANTe. Je neskutočné, koľko ťažby bolo v srdci národného parku za posledné roky.
Ohnište
Zelená značka pokračuje rezerváciou. Je tu prevažne smrekový les nižšieho vzrastu. Občas idem cez miesta s popadanými stromami. Nič netreba preliezať, chodník je na úzko prerezaný. Mladý podrast s prirodzeným zmladením sa teší z množstva svetla, ktoré zrazu má. V niektorých miestach na starých kmeňoch už rastú malé stromčeky. Príroda to tu zjavne zvláda aj bez zásahov.
Vychádzam z lesa do Michalovského sedla, kde je šípka k prameňu. Na dvoch-troch stromoch je potom aj významová značka. Kopaný chodník je dobre viditeľný, široký a aj bez značkovania by sa k nemu dalo dostať bez problémov. Voda je zachytená do hrubej hadice a tečie pomerne výdatne, takže sa na prameň dá spoľahnúť. Keďže na Brtkovici som nenabral, tu som si doplnil zásoby, aj sa poriadne napil.
Po návrate do sedla pokračujem lesom, no už o chvíľu z neho vychádzam na Zadnej poľane. Zaujímavé je, že táto poľana je vyňatá z NPR. Je to kvôli tomu, že sa tu pri vzniku NPR plánovalo naďalej pásť. Ovce tu však nenájdete, lebo pasenie sa doteraz neobnovilo, no vraj sa o tom stále uvažuje. Podobne je na tom aj Predná poľana, na ktorú sa pekným prostredím lúk a riedkeho lesa onedlho dostávam. Riedky les zjavne z polian postupne ukrajuje a pasenie by sa tu hodilo obnoviť aj z dôvodu zachovania vzácnej vegetácie. Tento úsek je jedným z najkrajších na trase. Keďže poľany sú vyňaté z najvyššieho stupňa ochrany, na Prednej je aj poľovnícky posed. A obďaleč Koliba na Ohništi. Problémom je však voda, po ktorú treba ísť až k spomínanému prameňu pod Michaloveckým sedlom. Horšia dostupnosť vody je tiež vraj dôvodom, pre ktorý je obnova pasenia problematická.
Na juhozápadnom okraji Prednej poľany sa zelený turistický chodník vetví. Doprava ide významová odbočka na vrchol Ohnišťa a doľava pokračuje hlavná trasa smer Svidovské sedlo. Na vrchol a zároveň okraj planiny to trvá asi 20 minút. Chodník vedie častými polomami menšieho rozsahu, preliezať treba vari 1-2 stromy, inak je to bez problémov priechodné, väčšinou obchádzaním. Tiež tu nájdeme pekné príklady toho, ako si les s polomom celkom dobre vie dať rady sám. Bude zaujímavé si túto túru prejsť povedzme za 10 rokov.
Z Ohnišťa kedysi viedol chodník cez nádherné skalné terasy plné kveteny až k skalnému oknu, ktoré je viditeľné aj z Jánskej doliny. Žiaľ z dôvodov ochrany prírody je chodník uzavretý. Ako turista si tam človek pripadá ako na inej planéte. Na jednej strane sa nemôže ísť pozrieť na tieto krásne miesta, lebo by to príroda nezvládla, hoci turistická frekventovanosť je aj v top sezóne minimálna. Zároveň má z Ohnišťa ako na dlani to, ako si táto krajina reálne predstavuje národný park. Pohľad na rozsah ťažby, ktorá v ostatných rokoch v tejto lokalite prebehla, je zdrvujúci.
Cez Svidovské sedlo k horárni
Na Ohništi vegetím pomerne dlho. Začína sa mi však zdať, že búrka, ktorá tancuje kdesi medzi Čertovicou a Bacúšskym sedlom, postupuje mojím smerom. Končím s vegetením, pobalím batoh a vyrážam nazad. Hoci je mi jasné, že odtiaľto musí ísť neznačená skratka na zelenú značku, radšej sa vraciam po významovej značke nazad na rázcestie. Čo keby som náhodou stretol strážcu, ktorý by si povedal, že zjavný deficit ochrany prírody v národnom parku treba dohnať na mne? Navyše les je krásny, času mám dosť, takže pohoda.
Tento smer túry som si vybral aj preto, aby som sa vyhol strmému zostupu zo Slemä. Akosi som však pozabudol, že aj z Ohnišťa na Svidovské sedlo je to riadny krpáľ. Chodník tu ide prevažne strmo dolu bez pohodlných serpentín a miestami je to cez skaly umazané od hliny, takže nohy dostávajú zabrať. Zostup je však o cca 200 výškových metrov kratší ako zo Slemä, takže trochu som si pomohol.
Tesne pred Svidovským sedlom je stružka potoka akurátne vhodná na nabranie vody. Trochu sa osviežim, doplniť nepotrebujem. V sedle je o turistický smerovník opretý odtrhnutý cyklosmerovník (komu asi tak prekážal) spolu s tabuľkou informujúcou o premávke drevárskych kamiónov.
Popod Ohnište pokračujem smerom k horárni pred Bystrou. Ide mi to to celkom svižne, smerovníkový čas výrazne predbieham. Cestou ma ešte pozitívne prekvapí malé stádo hovädzieho dobytka. Pasenie do týchto lokalít historicky patrí a je fajn, že sa sem v únosnej miere vrátilo.
Záverečný úsek Jánskou dolinou
Od horárne pokračujem Jánskou dolinou. Jej značné časti sú na oboch stranách súčasťou rezervácií, takže dolina je ako celok pekne zachovalá. Na viacerých miestach pekne vidieť povrchové krasové javy. Nad vyvieračkou Hlbokô je aj upravená drevená terasa s pekne spracovanou náučnou tabuľou. Výhľad na samotnú vyvieračku je dosť obmedzený vegetáciou, no pozorné oko Hlbokô nájde aj pomedzi. Jediným neduhom tohto záveru túry je asfalt, ktorý dáva nohám riadne zabrať. Keby bolo možné potiahnuť turistický chodník aspoň čiastočne mimo cesty, bolo by to super.(www.hiking.sk)
Miesto štartu: 49.008053, 19.677703
V obci sa nachádzajú bezplatné parkoviská.
Vlakom alebo autobusom do Liptovského Mikuláša a potom autobusom z Liptovského Mikuláša do obce Liptovský Ján.
V obci Liptovský Ján sa nachádza viacero ubytovacích zariadení, ktoré ponúkajú ubytovanie. Možnosti stravovania sú zabezpečené, či už v lete alebo v zime, v hotelových reštauráciach alebo bufetoch s občerstvením.