foto cover vlkolinec audiosprievodca

Sprievodca Vlkolíncom

Spoznajte unikátne miesto na Liptove – živú dedinku Vlkolínec.Dedinka je od roku 1993 súčasťou zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO pre svoju rázovitosť a dokonalé splynutie s okolitou prírodou. 

Aby ste návštevu Vlkolínca zažili všetkými zmyslami, dohodli sme vám stretnutie pánom Vlkolínskym, starým rodákom, ktorý vás bude počas návštevy Vlkolínca sprevádzať.  Povie vám, ako vyzeralo jeho detstvo, aké oblečenie nosili jeho rovesníci, kam chodili pracovať, kam sa chodili učiť aj modliť. Vychádzka je pripravená.

Čo môžete vo Vlkolínci vidieť?

Vlkolínec sa nachádza v severovýchodnej časti pohoria Veľká Fatra nad dolinou Trlenská, na úpätí vrchu Sidorovo vo výške 718 m n. m. Podľa geomorfologického členenia Slovenskej republiky patrí Vlkolínec do provincie Západné Karpaty. Je súčasťou okresného mesta Ružomberok, ktorý patrí do Žilinského samosprávneho kraja. Jedná sa o pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry zapísanú v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Vznik názvu Vlkolínec mnohí pripisujú vlkom. Iní tvrdia, že názov môže súvisieť so slovom vrchol, pretože pôvodní obyvatelia obce toto miesto zvykli nazývať aj Vrkolínec alebo Vrcholínec. Nech už to bolo s názvom obce akokoľvek, vlk hral vo Vlkolínci dôležitú úlohu a dôkazom je aj umiestnenie tejto šelmy do erbu obce. Vlkolínec je živá obec, v ktorej žijú dnes tri desiatky obyvateľov, často potomkov pôvodných Vlkolínčanov. Omnoho viac tu je turistov z celého sveta, ktorých láka unikátne izolované osídlenie, plné tradičnej ľudovej architektúry a hôr, ktoré osadu obklopujú.

Napriek tomu, že nálezy z okolia vrcholca Sidorova napovedajú o existencií útočiska z doby železnej, prvá písomná zmienka o existencii usadlosti Vlkolínec pochádza z roku 1461. Vznik osady sa tak predpokladá medzi 2. polovicou 14. storočia a 1. polovicou 1 5. storočia. Osada bola s najväčšou pravdepodobnosťou založená obyvateľmi neďalekej mestskej časti Biely Potok. Informáciu o veľkosti Vlkolínca nám podáva aj správa urbára likavského panstva, podľa ktorej sa Vlkolínec skladal zo štyroch usadlostí. Podľa sčítania ľudu v roku 1766 vo Vlkolínci žilo 117 obyvateľov, v roku 1825 ich bolo už 334. V roku 1977 bol Vlkolínec vyhlásený za Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry a unikátnosť tejto lokality bola prezentovaná aj na Zozname celosvetových zaujímavostí, čo o Vlkolínec zvýšilo záujem aj na medzinárodnom poli. Najväčšej cti sa Vlkolíncu dostalo v roku 1993, kedy bol Vlkolínec v kolumbijskom meste Cartagena vyhlásený za pamiatku Svetového dedičstva UNESCO. Spoločne s Banskou Štiavnicou, Levočou a Spišským hradom sa jednalo o prvé slovenské pamiatky UNESCO. Dnes je Vlkolínec živou obcou, ktorá svojim neporušeným sídelným celkom patrí medzi najzachovalejšie pamiatky svojho druhu v celom Karpatskom regióne.

Hlavným zdrojom práce bola pre Vlkolínčanov okolitá príroda, ktorá obyvateľom poskytovala všetko, čo potrebovali. Vďaka celodennej práci na poliach a pasienkoch sa vedeli domáci obyvatelia nielen najesť, ale aj zaodieť. Vďaka práci v lesoch bolo postarané o drevo najtypickejší vlkolínsky stavebný materiál. Práca obvykle začínala v okolí februára, kedy sa vyvážal hnoj z okolí februára, kedy sa vyvážal hnoj z hospodárskych budov na polia, hospodárskych budov na polia, ktoré boli obrábané od jari. Ženy mali na starosti odnášanie skál z polí. Práca sa nevyhla ani deťom. Tie školopovinné mávali voľné štvrtky, aby mohli svojim rodinám na poliach pomôcť nám na poliach pomôcť s čistením lúky. Najčastejšími plodinami boli prevažne obilniny, zemiaky a konope. Zelenina bola vysádzaná čo najbližšie k dedine.
Počas letných mesiacov prebiehalo kosenie lúk a uskladňovanie sena, ktoré bolo odnášané do humien a senníkov. V septembri sa vykopávali zemiaky, ktoré boli uskladňované v zemiakových jamách jednotlivých budov. Väčšie zemiaky boli určené na konzumáciu, menšie ako krmivo pre hospodárske zvieratá. Časť zemiakov bola použitá na opätovné sadenie. ako krmivo pre hospodárske zvieratá.
Tradičným spôsobom obživy bolo aj ovčiarstvo. Na prelome 19. a 20. storočia sa vo Vlkolínci 20. storočia sa vo Vlkolínci chovalo 1200 oviec. Ovčiarstvo bolo pre domácich výhodné najmä pre jeho multifunkčnosť. Ovce nielenže dávali mlieko, poskytovali aj vlnu, takže domáci sa nielen najedli, ale aj zaodeli.

Obyvatelia Vlkolínca sa v minulosti zaoberali poľnohospodárstvom, pastierstvom,, chovom dobytka a drevorubačstvom. Na terasových poliach Vlkolínca sa pestovali obilniny, zväčša jačmeň na múku a krúpy a zrno pre hydinu. Veľmi dôležitou plodinou boli zemiaky, ktoré sa stali neoddeliteľnou zložkou potravy. Z ovocia boli vo Vlkolínci rozšírená najmä odolné druhy sliviek a hrušiek, ktoré sa sušili v chlebovej peci na sušienky. Pre rozšírenie ovocinárstva však na Liptove neboli nikdy ideálne klimatické podmienky. Hoci príroda poskytovala obyvateľstvu všetko, čo potrebovali, mnohí obyvatelia Vlkolínca si zvykli privyrábať si aj predajom surovín na ružomberských trhoch, ktoré sa organizovali každý štvrtok. Pred trhovým dňom si ženy prichystali tvaroh, maslo, vajcia a starostlivo uložené v košíku a priviazané o chrbát si ho poniesli na Rínok, čo bola trhová ulica mesta.

Oblečenie pôvodných Vlkolínčanov bolo tvorené materiálmi, ktoré si zväčša dokázali vyrobiť sami. Jedným z najdôležitejších materiálov boli vlákna ľanu, ktorý sa vo Vlkolínci pestoval. Dôležitú rolu v zaodievaní, najmä v zimných mesiacoch, poskytovala kožušina, ktorá sa získavala z oviec valašiek, známych svojou hustou a zime odolnou vlnou. Topánky, opasky zime odolnou vlnou. Topánky, opasky a iné doplnky boli vyrobené z kože, ktorú Vlkolínčania taktiež získali vlastnou silou a umom bez nutnosti nákupu.
Muži bývali zaodetí skromne a oblečenie u nich hralo skôr praktickú, než estetickú úlohu. Neodmysliteľnou súčasťou odevu muža bola košeľa a nohavice, zopnuté koženým opaskom. Mimoriadne cenný bol aj klobúk, ktorý v zime chránil pred mrazom a zime chránil pred mrazom a v lete pred slnečnými lúčmi či komármi.
Ženský odev bol komplikovanejšej skladby. Tie nosievali rubáš, košeľu, zásteru a sukňu. Čepiec nosievali na hlave iba vydaté ženy. Platí to, že spôsob života Vlkolínčanov bol úzko spätý s okolitou prírodou, ktorú sa nesnažili meniť, ale s rešpektom využívať a starať sa o ňu tak, aby svoje plody poskytovala aj naďalej.

Z hľadiska architektúry predstavuje Vlkolínec typickú usadlosť severných častí stredného Slovenska. Charakteristický je zrubovými stavbami s dlhými, často zdieľanými, dvormi, ktoré svojim posadením do prírody nenarúšajú prírodnú harmóniu. Najtypickejším stavebným prvkom Vlkolínca je drevo. Obytné aj hospodárske stavby sú zrubové, steny stavieb sú často omazávané hlinou a bielené vápnom. Zástavbu dvora obvykle ukončujú stodolyVäčšina pôvodných stavieb bola postavená okolo polovice 19. storočia, pričom väčšina obytných domov je trojpriestorových s pomerne vysokou podmurovkou. Pivnicu zastupovali takzvané „zemiakové jamy“, ktoré bývajú obvykle umiestnené v izbe domu. Tradičnú vlkolínsku domácnosť tvorili pitvor, z ktorého sa po jednej strane vstupuje do izby a po druhej strane do komory. Najväčším priestorom bola izba, v ktorej sa sústreďoval všetok rodinný život. Ako jediná miestnosť bola izba vykurovaná, pretože sa v nej nachádzala pec ohniskomPitvor preberal funkciu vstupného priestoru, ale aj kuchyne. Nachádzalo sa v ňom otvorené ohnisko na varenieKomora zas slúžila ako priestor na uskladnenie potravín, pracovného náradia a dreveného riadu. Konštrukcia krovu je hambálkovástrechy sú sedlovépokryté dreveným, ručne štiepaným šindľom z mäkkého dreva, ktorý mal trvanlivosť približne 30 rokov. Typická farba vlkolínskych zrubov je bielažltá, svetlá okrová modrá.

Vo Vlkolínci sa do dnešných dní zachovalo 45 usadlostí, ktoré sú tvorené z
obytných domov a hospodárskych stavieb. Urbanisticky hovoríme o jednoduchých obielených zrubových domoch, ktoré v minulosti nemávali ani komín.
Stredovou osou Vlkolínca je potok, ktorý pramení na svahu Sidorova. Na dolnom konci osady sa nachádza obecná kamenná sýpka a v strede sa komunikácia rozdeľuje, čím vzniká akési námestie s typickou vlkolínskou stavbou zvonicou.
Zvonica bola postavená v roku 1770 a jej hlavným účelom bola časomiera, pretože slúžila na ohlasovanie času modlitieb. Sekundárne slúžila aj na verejné oznamovanie úmrtia niektorého z Vlkolínčanov. Jedná sa o štvorcovú drevenú stavbu s kamennou podmurovkou a šindľami pokrytou strechou so zvukovým otvorom a zvonom. Jedná sa o najstaršiu zachovalú stavbu v obci a mnohí ju považujú aj za jej centrálnu dominantu. Z iných významných stavebných objektov môžeme spomenúť najmä obecnú studňu z roku 1860 a v minulosti dôležitú ľudovú školu z 19. storočia, ktorá nahradila pôvodnú školu zo 17.storočia.

Dôležitým bodom každej obce je škola. Tá učí generácie budúcich obyvateľov láske k práci, prírode, ale aj o krásach sveta ďaleko vzdialeného od rodnej obce. Inak tomu nebolo ani vo Vlkolínci. Pôvodná škola bola vo Vlkolínci zaznamenaná v 17. storočí. Spomína sa ako drevená budova umiestnená v strede obce. Obyvateľstvo Vlkolínca postupom časov rástlo a preto bolo v 19. storočí potrebné vybudovať novú školu, ktorá by, najmä priestorovo, spĺňala nároky vtedajšieho školstva. Takto v 19. storočí vznikla murovaná jednotriedna škola, do ktorej chodili za čias Rakúsko Uhorska Vlkolínčania povinne 6 rokov, neskôr, za dôb Československej republiky, 8 rokov. Neradno však porovnávať vtedajší školský režim s tým, ktorý poznáme dnes. Do školy sa chodilo iba vtedy, keď nebolo práce na poliach a lúkach. V časoch, keď jediným zdrojom obživy bolo to, čo si rodina stihla dochovať alebo dopestovať mala práca dôležitejšiu funkciu, ako vzdelanie.  Škola, v ktorej sa v jedinej miestnosti vyučovali žiaci všetkých ročníkov, slúžila svojmu účelu až do roku 1944. Po tomto roku vyučovanie prebiehalo v základnej škole v Bielom Potoku. Aktuálne škola slúži ako galéria ľudového umenia a návštevníkov vťahuje do sveta, kedy nejestvoval internet, kalkulačka a učiteľom všetkých predmetov a všetkých ročníkov bol jeden jediný dôležitý človek. Pán učiteľ.

Kostol Navštívenia Panny Márie vo Vlkolínci patrí medzi najtypickejší príklad sakrálnej
architektúry v obci
. Kostol vo Vlkolínci bol postavený v roku 1875 ako kaplnka pre cintorín, ktorá patrila pod ružomberskú farnosť. Postavený je v tesnej blízkosti niekdajšieho hlavného vstupu do Vlkolínca. Jedná sa o jednoloďový novoklasicistický kostol s vežou v priečelí a pristavanou sakristiou. V interiéri kostola Panny Márie vo Vlkolínci sa nachádza pruská klenba a svätyňa s nepravidelným päťbokým záverom. V kostole sa dodnes konajú nedeľné bohoslužby, bohoslužby cez prikázané sviatky a občasné sobášne obrady.
V súčasnosti je kostol Panny Márie vo Vlkolínci Národnou kultúrnou pamiatkou. Návštevník si na fasáde kostola všimne aj votívnu pieskovcovú tabuľu venovanú najslávnejšiemu rodákovi, pátrovi Pavlovi Horskému z roku 1995, ktorej autormi sú Martin Bišťan a Stanislav Šutaj. Okrem kostola radíme medzi sakrálne objekty aj drevenú zvonicu a cintorín.

Vlkolínec patrí bezpochyby k najkrajším lokalitám na Slovensku. Pre jeho typickú, izolovanú architektúru je odborníkmi radený k najlepšie zachovaným oblastiam ľudovej architektúry, aké je možné navštíviť v Európe. Vlkolínec láka do svojich útrob milovníkov mnohých oblastí. Pre turistov sa tu nachádza dostatok hôr, ktoré poskytujú krásne výhľady na typickú liptovskú prírodu. Pre milovníkov architektúry, obzvlášť ľudovej sa tu nachádza súbor objektov tradičného ľudové ho staviteľstva. Tých, ktorí sa vyžívajú v prírode potešia lúky posiate rastlinstvom a kvetmi všetkých farieb no a v neposlednom rade rodiny tu nachádzajú príjemné miesto na oddych aj zábavu v dotyku s tradíciami.


Kto raz Vlkolínec navštívi, ten sa skôr či neskôr vráti. A neradno sa tomu čudovať.


Kde sa najesť

Kde sa zabaviť


Videá

Pozrite si videá, ktoré vám priblížia zvyky a tradície regiónu Liptov. Nájdete v nich zábery zo salaša, ale aj čaro tvorby ľudových krojov.

Prosím, pre zobrazenie videa, akceptujte cookies pre marketing.
Prosím, pre zobrazenie videa, akceptujte cookies pre marketing.

Sprievodca Vlkolíncom je realizovaný s finančnou podporou Ministerstva dopravy Slovenskej republiky.

Hlas Ján Kožuch
Scenár Viktor Mydlo
Zvukový inžinier Marek Masarik

Plánovač Liptov