Liptov na všetky spôsoby

Lyže, bicykel, skialpy, ale aj obyčajné turistické topánky. Čo šport, to nová výzva a zároveň množstvo novej inšpirácie. Mladá Liptáčka Miriama Kováčová je dieťa hôr a zanietená športovkyňa, z ktorej sa stala populárna influencerka na sociálnych sieťach. Najskôr z potuliek po horách zverejňovala len krásne fotografie, neskôr však svoju záľubu premenila na živobytie. Popri prezentovaní tatranských krás sa však najmä fanúšikov adrenalínu snaží aj vzdelávať.

Hory a šport sú dve spojené nádoby. Nie každý si ich však zamiluje natoľko, aby v nich trávil takmer celý rok. Čo vás k nim priťahuje?

Keď sa na ne odmalička pozeráte, akosi prirodzene si k okolitým kopcom a prekrásnej liptovskej prírode vytvoríte puto. V detstve som ich príliš nevyhľadávala, ale od strednej a najmä vysokej školy sa to začalo meniť. Rodičia ma síce viedli k turistike a lyžovaniu, no videla som, že sú aj iné možnosti a tak som postupne začala skúšať. Najskôr lezenie, neskôr skialpinizmus a bicykel.

Súdiac podľa vašich fotografií a videí si pobyt v horách užívate plnými dúškami. Ako však vznikla myšlienka začať ich propagovať vo veľkom?

Najskôr som len občas po vydarenej túre pridala na sociálnu sieť nejakú peknú fotku hôr alebo prírody. Chcela som ňou potešiť okruh blízkych a kamarátov. Všetkým sa to páčilo a mnohí z nich sa mi ozvali, že ich tým motivujem tráviť čas aktívne na čerstvom vzduchu. Ich počet stále rástol a všetci očakávali ďalšie príspevky. Nemala som dôvod ich tam nedávať, myslím si, že dobrý „influence“ k zdravému pohybu a horám je vítaný.

Zo záľuby sa postupne stalo zamestnanie a začali ste pracovať v redakcii MTHIKER, pre ktorý píšete články o outdoorových športoch a pre fanúšikov pripravujete aj vzdelávacie videá. Bolo to také jednoduché, ako sa to na prvý pohľad zdá?

Verte, mala som veľký problém postaviť sa pred kameru a plynule sa prihovárať divákom. Prvé pokusy boli biedne, ale zvykla som si a dnes už s kameramanom nemusíme jednu vetu opakovať desaťkrát (smiech). Odovzdávať skúsenosti, ako sa bezpečne hýbať a správať v horách, čo si zobrať na výlet, kde si naštudovať informácie a ako sa pripraviť na turistiku, šliapanie na lyžiach alebo lezenie na skalách či na ferrate. Tejto téme som sa venovala už na škole, takže som len spojila príjemné s užitočným. Držím sa však jedného pravidla, ktoré odporúčam každému, kto s daným športom len začína, mal by sa zveriť do rúk inštruktora či odborníka. Ak totiž hneď v úvode začneme robiť chyby, ťažko sa ich neskôr zbavíme.

Pred časom ste sa stali ambasádorkou cykloregiónu Liptov a nedávno ste prišli na chuť aj trochu adrenalínovejšej cyklistike. Aké je to spoznávať tento krásny kút Slovenska na dvoch kolesách?

Je to jednoznačne skvelá možnosť vidieť a navštíviť veľa krás Liptova za pomerne krátky čas. Bežní turisti si dnes majú možnosť požičať e-biky, čo je výhodné aj pre tých, ktorí nemajú natrénované a smelo sa môžu vybrať aj na dlhšie výlety. Každý rok pribúdajú nové a nové možnosti, čo robí z Liptova skvelé miesto pre vyznávačov dvojkolesového športu. Ja som nedávno prepadla čaru „single trailov“, čo sú jednosmerné trasy lesom s rôznymi prekážkami. Prvý otvorili pred tromi rokmi nad Vlkolíncom, no moje obľúbené miesto je Hradská hora pri Liptovskom Hrádku a tamojšie traily s prekrásnymi výhľadmi na Kriváň. Je tam veľa rôznych trás, či už pre začiatočníkov, ale aj také, kde sa dá dobre zaskákať. Na to však už treba mať trochu lepší a najmä dobre odpružený bicykel. Jednoduchšie traily zvládne každý aj na obyčajnom „horáku“. Zaujímavá trasa je aj tá najnovšia nad Liptovským Mikulášom v Háji Nicovô, ktorá je vhodná pre všetky vekové a výkonnostné kategórie. Už teraz sa teším, že tam budem často chodiť šliapať do pedálov.

Šport a učiteľstvo telesnej výchovy ste si vybrali aj na Univerzite Mateja Bela. Snažíte sa aj v horách zo seba vydolovať kúsok pedagóga?

Moja výhoda je, že v horách bývam a preto beriem pohyb v nich ako rutinu. Iné to je, ak za nimi prídete len „na otočku“ a za krátky čas chcete postíhať aj nemožné. Myslím si, že učiteľstvo musí mať človek aj trochu v krvi. Najskôr som si urobila kurz inštruktorky na umelé steny a neskôr aj na skalky. Chcela som sa naučiť správnu techniku a vzdelať sa v tejto oblasti, aby som ľuďom, ktorí chodia so mnou, vedela vysvetliť, čo majú robiť a predovšetkým bezpečne. Aj ja som s kamarátmi začala liezť po skalách takpovediac „na pankáča“, no každý má určite lepší pocit, ak vie, že veci robí správne.

Na Liptove toho máte pochodené a prelezené neúrekom. Sú však na vašom zozname miesta, kam sa vraciate obzvlášť rada?

Určite áno. V rámci turistiky napríklad veľmi rada chodím na Čereňovú skalu. Nie je to síce nijako náročná trasa, v pohodovom tempe sa na ňu dostanete za trištvrte hodinku. No výhľady zvrchu na celý kraj, Liptovskú Maru, Nízke a Západné Tatry stoja určite za to. Za lezením zasa chodievam najradšej na Machnaté v Demänovskej doline. Všetci, ktorí smerujú do Jasnej, prechádzajú okolo tejto oblasti, no málokto tuší, že je to skvelé miesto pre fanúšikov tohto športu. Na skalných vežičkách sa dokážu vyžiť pokročilí lezci, ale aj úplní začiatočníci, vrátane detí, ktoré majú vyčlenený vlastný sektor.

Väčšina adrenalínových športov je o zdolávaní náročných cieľov a o následnom pocite eufórie. Čo motivuje v horách vás?

Nedávam si náročné a nebezpečné ciele. Môj cieľ je cesta a ľudia okolo mňa, s ktorými sa na tú cestu vyberiem. Ak hovoríme o lezení, tak najťažšiu cestu som zvládla v zahraničí a doma je to zasa lezecká oblasť, ktorá je súčasťou veľkej jaskynnej klenby s výhľadom na Chopok na Repiskách  v Demänovskej doline. Väčšinou sa však nezamýšľam nad výkonmi, ale chcem sa z každého výletu bezpečne vrátiť domov. Hory sú totiž často nevyspytateľné a neodpustia vám, ak v nich robíte chyby. Najmä v zime si v nich preto treba dávať veľký pozor a toto posolstvo sa snažím šíriť aj medzi občasnými turistami. Treba vnímať, čo sa deje okolo vás. Keď sa napríklad počasie rýchlo zmení, je vždy rozumnejšie vrátiť sa ako zbytočne riskovať.

Nedávna pandémia spôsobila na rozmach skialpinizmu a dalo by sa povedať, že možno až celoslovenský ošiaľ. Aj po opätovnom otvorení stredísk prívržencov tohto športu stále vídať na lyžiarskych zjazdovkách. Je to bezpečné alebo najmä začiatočníkom odporúčate skôr iné trasy?

 Každý sme s týmto športom nejako začínali. Mnohým učaruje napríklad cesta na Žiarsku chatu, ktorá je pomerne široká a takmer počas celej zimy zasnežená. Ja však každému nováčikovi odporúčam v prvom rade sa zamyslieť, či sa vie lyžovať. Vyšliapať kopec je jedna vec a dostať sa bezpečne dole, zasa druhá. Zjazdovanie na podstatne ľahších „skialpoch“ je totiž o čosi zložitejšie ako na bežných lyžiach a v ťaž[1]kom teréne s hlbokým snehom sa zapotia aj naozaj dobrí lyžiari. Aj tu je však možnosť objednať si niekoľko hodín s inštruktorom a zvládnuť aspoň základy. Nevidím nič zlé, ak ľudia začínajú s prvými „výšľapmi“ na zjazdovkách, pretože dnes už máme napríklad v Jasnej vyhradené trasy po ich bokoch alebo úplne mimo nich. Ak všetci dodržiavajú podmienky stanovené samotným strediskom, tak by sa nemalo nikomu nič stať a na začiatok je to ideálny spôsob zoznamovania sa s týmto športom.

Pravá zima je však pre mnohých turistov najmä o lyžovačke. Dokážete si užiť aj tento šport, keď nie ste na horách sama, ale ste súčasťou väčšej masy ľudí?

Ticho v horách má určite svoje čaro, ale lyžovaniu sa venujem od materskej školy a túto záľubu nemám v úmysle opustiť. Posledné štyri roky som si dokonca vždy kúpila sezónny lístok do stredísk TMR, takže som naplno využívala možnosti naj[1]lepších lyžiarskych terénov na Slovensku. Na úvod sezóny sa snažím čo najviac nalyžovať a nabrať kondíciu, aby som sa potom pri skialpinizme netrápila a „nehoreli“ mi stehná. Zlyžovať na jeden raz napríklad nejaký žľab je celkom zaberačka a po dlhom lete treba tie nohy nanovo vytrénovať. Výhodou tiež je, že u nás doma v Jasnej na Liptove, ale aj vo Vysokých Tatrách je široký výber freeridových trás a veľa vecí dokážem natrénovať aj vo voľnom teréne.

Lyžiarsky gopass vám však otvára dvere aj do vodných parkov a v rámci nich do sveta relaxu a regenerácie. Využívate aj tieto možnosti?

Tým, že pochádzam z Liptova, mám Tatralandiu i Bešeňovú priamo pod nosom. Od[1]malička som sa chodila do oboch parkov zabávať, ale práve vďaka „sezónke“ ich teraz navštevujem pravidelne. Inšpirovali ma spolužiaci na vysokej škole v Banskej Bystrici, z ktorých si viacerí každý rok kupovali lyžiarsky lístok na celú sezónu a mohli tak na zjazdovkách za výhodnú cenu tráviť niekoľko mesiacov. Samej seba som sa pýtala: žiješ tu priamo pod Chopkom, tak prečo ju ešte nemáš? Odkedy som  si ju začala kupovať, môže byť aj večer, jednoducho sadnem do auta a o štvrť hodiny som vo vodnom parku, kde si užívam vodu alebo wellness. Takže pre mňa to bola skvelá voľba.

V rámci horských športov ste už vyskúšali zrejme všetko a pohyb je váš životný štýl. Počíta sa vám však aj deň, keď nikam nejdete a namiesto prírody trávite čas doma? Viete vôbec leňošiť?

Určite áno. Nie som človek, ktorý športuje na dennej báze a musí si plniť nejaké kondičné plány. Výnimkou je iba začiatok zimy, keď napadne prvý sneh a môžem ísť na „skialpoch“ do terénu. Po dlhom lete sa vtedy neviem snehu nabažiť a niekedy to za deň „zvrtnem“ aj dvakrát (smiech). Keď však napríklad prší, nie som ten typ človeka, ktorý by sa trápil, len aby si za[1]športoval. Nemám problém zostať doma aj niekoľko dní a oddychovať. Platí to aj v lete počas horúčav. Nechcem vystavovať telo prehriatiu a nikdy nejdem do vysokých otáčok. Radšej sa schovám niekde do tieňa a vyberiem sa liezť na skalu, ako sa driapať na nejaký ťažký kopec, z čoho by som v teple určite nemala žiadny zážitok. Držím sa hesla, že treba vedieť aj leňošiť.