ANNA POLÍVKOVÁ

Frflanie je hlúposť

Je pokračovateľkou známeho hereckého rodu a výrazným talentom na českých javiskách. Po rodičoch Bolkovi Polívkovi a Evelyne Steimarovej zdedila nielen výrazné črty, ale aj inštinkt podieľať sa na úspešných projektoch. Anna Polívková (39) je totiž nielen úspešná herečka, ale aj výborná tanečníčka, ktorá pred niekoľkými rokmi zvíťazila v súťaži StarDance. V rámci nakrúcania nového filmu zavítala aj na Liptov a preto sme jej položili niekoľko otázok na telo.

1. Ako často sa dostanete do našich hôr? Bolo nakrúcanie filmu Vianoce budú/Bližšie ku hviezdam váš prvý dotyk s Nízkymi Tatrami?

V Jasnej som bola vôbec prvýkrát, ale mám pocit, že to tu dobre poznám, pretože môj priateľ stále rozpráva o Chopku. Bola som tu teda len prostredníctvom jeho historiek, ale v detstve sme si vraj s mamou urobili výlet do Vysokých Tatier. Veľa spomienok mi však naň nezostalo.

2. Hory sú vám však očividne blízke a to najmä v zime, keď vás pomerne často vídať aj na zjazdovkách…

Na lyže chodím veľmi rada a to najmä skoro ráno, keď sú ešte prázdne a pekne upravené trate. Na Slovensko som sa tešila, pretože máte väčšie kopce, ako sú u nás, je tu viac lanoviek a jazda trvá podstatne dlhšie.

3. Slovenské publikum ste si získali najmä postavou vo filme Účastníci zájazdu. Je tento druh dovoleniek niečo, na čo by ste si trúfli aj v súkromí?

Dovolenky veľmi nepraktizujem. Väčšinou sa na hory alebo k vode dostávam len počas nakrúcania. Je to veľmi fajn, pretože množstvo záujmov môžem spojiť aj s prácou. V poslednom čase sa však snažím aj trochu dovolenkovať a viac využívať pracovné pauzy. Prvé tri dni odpočívam a potom začínam vymýšľať nejaké problémy. Musím totiž neustále zamestnávať hlavu a preto sú to skôr také kratšie výlety. Vylihovanie pri mori a dovolenku, akú ste mohli vidieť vo filme Účastníci zájazdu, som však nikdy nezažila.

4. V posledných rokoch ste sa objavili vo viacerých zaujímavých filmoch. Stáva sa vám, že sa na ulici musíte vyhýbať zástupom fanúšikov a kontrolným pohľadom diváčok?

S popularitou nemám problémy, lebo je v príjemnej miere. Nedá sa to však povedať o mojom otcovi Bolkovi Polívkovi, ktorého všade spoznávajú a pozývajú ho na panáka. Stal sa z neho verejný majetok, čo ja zatiaľ nie som. Občas ma niekto spozná a prihovorí sa, ale nateraz nemám potrebu ukrývať sa pred ľuďmi. Skôr ich vyhľadávam, keďže máme veľkú rodinu a najmä počas sviatkov treba všetkých navštíviť a pobehať polovicu republiky.

5. Navonok pôsobíte ako pokojná a vyrovnaná osoba. Je to tak aj v skutočnosti a je vôbec niečo, čo vás dokáže dostať do vývrtky?

Samozrejme, že áno. Považujem sa za dosť náladovú a viem byť aj celkom protivná. Všetkým, ktorí to zažili, sa ospravedlňujem. Pri nakrúcaní alebo skúšaní ma naštve laxný prístup a nezáujem o vec. Ale aj to, keď niekto tvrdí, že niečo nie je vidieť, no je to očividné.

6. Herci majú väčšinou blízko k hudbe a spevu. Ako je to vo vašom prípade, nepúšťate si v sprche pri spievaní príliš studenú vodu?

Myslela som si, že nikdy nebudem spievať, no môj partner bol hudobník, stále hral na gitaru a ja som popri ňom začala vymýšľať rôzne texty piesní. Neskôr z toho vznikla kapela Ani bych neřekla (že niekedy budem spievať pozn.), čo je veľmi zaujímavé, pretože sa môžem hrať na rôzne speváčky. V žiadnom prípade o sebe nemôžem tvrdiť, že viem spievať, alebo že som skutočná speváčka, to neprichádza do úvahy, ale rada sa hrám na čokoľvek. Keď som bola malá, trénovala som doma pred zrkadlom, takže teraz sa mi len splnil detský sen.

7. Nie je vám niekedy ľúto, že ste sa vydali na hereckú dráhu namiesto je muzikantskej?

Je to práve hudba, ktorá ma veľmi uvoľňuje a dáva mi slobodu. V divadle je všetko nalinajkované a musí to fungovať podľa istých pravidiel, lenže hudba vás vedie a môžete si pri nej robiť, čo sa vám zachce a to ma na nej veľmi baví. V jednej chvíli som nesmelá začínajúca speváčka, potom tvrdá rockerka a o niekoľko minút zasa znudená barová diva. Počuť samú seba spievať je pre mňa ešte stále hrozný pocit a to je aj dôvod, prečo nikdy nevznikne z našej tvorby žiadne CD-čko. Ako hobby je to fajn, no s divadelnými doskami by som nemenila.

8. Vo filme, ktorý ste nakrúcali v Jasnej, hráte precitlivenú matku, ktorá bojuje s množstvom malicherných problémov. Máte s ňou niečo spoločné?

Nezvyknem frflať, pretože je to podľa mňa hlúposť. V tomto som možno lepšia ako chlapi. Keď som bola nedávno s priateľom na horách, mala som obavy, že ma zničí a bude chcieť stále jazdiť na lyžiach. On si však dal dve jazdy a zvyšok dňa na mňa čakal v bare, lebo ho vraj boleli nohy. Aspoň som mala na chvíľu dobrý pocit, že som lepšia športovkyňa ako on, občas, v niečom…

9. Chceli by ste sa niekedy ocitnúť v mužskej koži? V ktorých situáciách by ste si to s chlapmi radi vymenili?

Je to nesmierne bizarná predstava. Keď sa odosobním od pomyslenia na zvláštne telesné zmeny, tak by som ako muž vyrazila do sveta len s batohom. Samozrejme, robia to aj ženy a možno to tiež niekedy skúsim, ale v mužskej koži by som sa cítila voľnejšia a pokojnejšia.

10. Práca herca dá zabrať najmä mozgovým závitom. Máte nejaký recept, ako cvičiť pamäť, aby sa vám na javisku alebo pri nakrúcaní zbytočne neotváralo okno?

Keď sa hrá predstavenie často, nič také nehrozí. Horšie je, ak je repríza len raz za niekoľko mesiacov. Vtedy si treba text vopred osviežiť. No ak to neurobím aspoň deň pred predstavením, znervózniem a minimálne sa zakoktám. Pri okne zvyčajne viete, čo chcete povedať a dostanete sa späť do textu. Taktiež z toho môže vzniknúť nový vtip, ale na to je expert môj otec. Pamäť je často o rytme. V divadle aj pri filme sa treba na všetko dobre pripraviť, a to aj na to, že všetko bude trochu inak, ako si pri učení predstavujete.

ROZHOVOR NÁJDETE V TATRY MAGAZÍNE ZIMA 2018/2019.