ATRAKTÍVNA AJ PO PÄŤDESIATKE

Lanovka s puncom výnimočnosti

Na ľudí zapôsobila ako magnet. Turisti za ňou prichádzali zo všetkých kútov Československa a pre domácich sa stala srdcovou záležitosťou, ktorou sa dodnes radi hrdia. Niekoľko nenápadných zjazdoviek totiž pomohla zmeniť na atraktívne lyžiarske stredisko. Populárna lanovka na Maline Brde pri Ružomberku oslávila už polstoročie, no ani po rokoch rozhodne nepatrí do starého železa.

Zážitok v oblakoch

Rodičia mi odmalička vštepovali do žíl lásku k prírode a športu. Niečo sa zrejme na mňa nalepilo, pretože o to isté sa teraz, už ako matka dvoch škôlkárov, sama pokúšam. Z detstva mi utkvelo v pamäti niekoľko silných spomienok, no určite nikdy nezabudnem na prvú jazdu veľkou lanovkou. Pre dievča z dediny to bol zážitok, na ktorý sa nezabúda. Viezť sa v magicky vyzerajúcej kabínke vysoko nad zemou a stúpať s ňou priamo do oblakov bolo niečo ako klopať na nebeskú bránu. Keď som sa nedávno dočítala, že tento výťah na dvoch lanách oslávil už polstoročie, rozhodla som sa podobný zážitok dožičiť aj mojim dvojičkám.

Späť do budúcnosti

Do Hrabovskej doliny som sa vrátila po dlhých rokoch a musím sa priznať, že jej premena mi vyrazila dych. Zmenilo sa takmer všetko, stromy sa vytiahli do výšky, pribudli hotely či penzióny, vyrástli ihriská a zmenilo sa zázemie lanovky i jej vzhľad. Nečudo, veď od konca augusta 1967, keď ju uviedli do prevádzky, prešla mnohými zmenami a vylepšeniami. Niektoré si vyžiadal čas, iné zasa bezpečnosť.

Len čo kabínky visiace na lane zbadali moji šarvanci, v okamihu začali híkať a výskať, tešiť sa a poskakovať. Po chvíli im však v detských hlavičkách preblesla rovnaká otázka, aká sa tisla na pery pred rokmi mne samej: „Mami, a udrží nás to lano?“ Ešteže ju začul aj technický riaditeľ lyžiarskeho strediska Snow & Bike Malinô Brdo Peter Nanky, ktorému na ňu nedalo neodpovedať. „Samozrejme, že vás udrží, rovnako ako desiatky ďalších kabín, ktoré sa s vami budú postupne šplhať hore až na tamten kopec,“ ukázal prstom vysoko k oblohe. Až neskôr mi napadlo, že detváky vôbec nerozmýšľajú zle. Čert predsa nikdy nespí a aj to bol jeden z dôvodov, prečo počas zimnej sezóny 1993/94 prešli všetky zariadenia na Slovensku radikálnou modernizáciou. Ručné brzdenie a otváranie kabín nahradili nové dopravníkové systémy, ktoré samé brzdili aj rozbiehali kabíny.

Pomáhali aj vojaci

Opatrne a s rešpektom sme nasadli do kabínky, v ktorej sme sa od Petra Nankyho dozvedeli aj ďalšie zaujímavosti. Nebyť akčného tímu projektantov, lanovka by vraj v tejto doline vyrástla podstatne neskôr. Aj s pomocou armády sa ju však za približne 15 miliónov korún podarilo postaviť za niečo vyše roka.

„V tom čase bola jediná svojho druhu v celej strednej Európe,“ pokračoval v rozprávaní náš nečakaný sprievodca. „Dovtedy sa väčšinou stavali len sedačkové lanovky a zrazu sme tu mali novú technológiu – dvojlanový systém. Jedno lano bolo ťažné a druhé nosné. Zaujímavé boli aj kabínky, ktoré vyrábali v závode Karosa Vysoké Mýto a mali autobusový dizajn. Škoda, že sa nejaké nezachovali,“ smúti nad stratou časti ružomberskej histórie Peter Nanky.

Ručne stručne

Medzi stovkami lyžiarov čakajúcich na odvoz sme sa cítili trochu zvláštne. Predsa len, počas zimnej sezóny sa na Malinô Brdo chodí väčšinou v plnej zbroji. Dnes už, našťastie, takto pohodlne, no nebolo to tak vždy. Na okolitých kopcoch sa totiž začalo lyžovať ešte bez techniky a dostať sa k nim chcelo kumšt i odvahu. Neskôr tam vyrástli prvé priekopnícke vleky Turdus Lichardus a dokonca aj skokanské mostíky. Tie sú už, žiaľ, minulosť, no stále sa je na čo pozerať.

Napokon, dvojičky ani na chvíľu neodtrhli oči od obrovských podpier a hrubých lán, po ktorých sme sa kĺzali do výšin. „Ťažké mechanizmy sa do tohto terénu nedostali a väčšinu prác museli robiť ručne. Náročné bolo aj rozťahovanie lana, na ktorom sa podieľali stovky ľudí. Chodilo sem obrovské množstvo brigádnikov, väčšinou pracovali zadarmo, len aby lanovka čím skôr stála a turisti s lyžiarmi ju mohli využívať,“ načrel do histórie Peter Nanky. Dôraz sa v tej dobe kládol na to, dostať čo najviac ľudí do hôr na čistý vzduch. Lanovka je totiž aj nástupný bod na hrebeňové túry vo Veľkej Fatre.

Z výslnia boj o prežitie

Niet pochýb, že na cestovný ruch na dolnom Liptove zapôsobila ako kvapky živej vody. Veď práve táto časť Liptova bola dovtedy v tieni Chopka a Demänovskej doliny. Lyžovalo sa síce aj na Maline, no slabinou bola práve doprava do strediska z Ružomberka, ktorá mnohých odrádzala. Od roku 1967 sa to však zmenilo. Aj keď za desaťročia prešla lanovka viacerými úpravami, v roku 2009 prestala zvládať nápor návštevníkov. Prepravná kapacita 1500 ľudí za hodinu viac nepostačovala, záujemcov o zvezenie totiž neustále pribúdalo. Uvažovalo sa preto o jej rekonštrukcii. Prečo sa tak nestalo? – pýtam sa zvedavo Petra Nankyho. „Kríza a zavedenie eura nám zmarili plány na rozvoj a prišli sme o podstatnú časť poľskej, českej a maďarskej klientely. Návštevnosť poklesla o polovicu a mali sme čo robiť, aby sme celé stredisko aspoň udržali pri živote. Investície preto museli ísť bokom,“ zvážnel technický riaditeľ strediska.

Dobrý dôvod vrátiť sa

Turisti sa však očividne húfoch vracajú späť do našich hôr a tak je len otázka času, kedy dostane lanovka nový šat. Už teraz viem, že ďalšiu návštevu strediska nebudem dlho odkladať. Napokon, atrakcií na Maline je  počas celého roka dosť. Na jednom mieste si možno zajazdiť na horských kolobežkách, kárach, vychutnať si tarzániu aj bike park, kde sa dosýta vyšantí každý. Tak prečo si ich spolu s deťmi nevychutnávať častejšie?

Článok bol uverejnený v letnom vydaní Tatry magazínu TU