MIROSLAV KASPRZYK

Zbojník, zemepán, šašo či Tatranec. Ani jedna z týchto podôb mu vďaka hereckému nadaniu nie je cudzia. Miroslav Kasprzyk (55) sa aj s ich pomocou stal jednou z najznámejších tvárí nášho regiónu. Napriek tomu, že do povedomia verejnosti sa dostal vďaka pantomíme, jazykom dokáže narábať rovnako vrtko, ako telom na javisku. Nuž a kam inam by mali smerovať naše otázky? Rodák z Liptovského Mikuláša sa im postavil čelom a toto je výsledok.

Divadlo bola riadená náhoda

1. Na Slovensku patríš medzi najznámejších mímov. Ako sa z mladého športovca stane umelec?

Dalo by sa povedať, že to bola riadená náhoda. Do dvadsiatky som netušil, že divadlo sa dá robiť aktívne a že sa raz sa môžem ocitnúť na doskách. Dovtedy ma zaujímal iba jachting, atletika a volejbal. Kolená mi však vypovedali službu a keď sa k tomu pridala aj astma s alergiou, bolo vymaľované. Zrazu mi zostalo veľa voľného času a mama mi odporučila, aby som sa zašiel pozrieť na ochotníkov v Liptovskom Hrádku. Práve hrali komédiu a keď že mám rád smiech, zapáčilo sa mi to. Jedného dňa im niekto vypadol zo súboru a  oni vravia poď zaskočiť, zabijú ťa ako koňa, nič iné nemusíš robiť. Ľuďom sa to, čuduj sa sve te, páčilo. Mne tiež, tak som pri divadle zostal. Zaujal ma najmä fakt, že cez divadlo sa dá aj rýpať do systému. No tým, že som mal problém zapamätať si texty, začal som sa vyjadroval pohybom, až kým na kraji povedali, že robím pantomímu.

2. Čo ťa pritiahlo a stále drží pri tomto umení, po ktorom, ako si sám povedal, ani pes neštekne?

Sloboda. Umenie ponúka veľkú slobodu a možnosť život žiť, nielen prežívať. A pantomíma veru šteká. Som členom FEM – Federácia európskych mímov a na Slovensku sme založili Asociáciu profesionálnych mímov, ktorej som predsedom. Už 23 rokov raz ročne v Mikuláši robíme veľký festival PAN a nielen tento festival, no a stovky ľudí, ktoré sa prídu na nás pozrieť ma držia pri pantomíme. 

3. Nie je to pre takého výrečného človeka, ako ty, trest byť ticho a vyjadrovať sa na javisku inou formou?

Nie, naopak, je to radosť, lebo ja si to potom kompenzujem (smiech). Druhá vec je, že niekedy to presne urobené a načasované gesto vie povedať viac, ako politik v polhodinovom príhovore.

Umenie ponúka veľkú slobodu a možnosť život žiť, nielen prežívať.

4. Vo voľnom čase učíš pantomímu postihnuté deti a podieľaš sa aj na projekte Dr. Klaun pre hendikepovanú mládež v stacionároch. Je šírenie radosti a pozitívneho myslenia tvoja filozofia či  postoj k životu?

Zamýšľam sa nad tým, či tieto deti nedostali od Boha viac, ako my ostatní. Majú náročnejší život, predovšetkým ich rodiny, ale sú takí čistí a úžasní, že tie pondelky majú obojstranne veľký význam. Rozhodne to nie je filozofia, ani nejaká póza. Prišlo to samo, prirodzene, tak intuitívne. Keď je človeku dobre, mal by sa podeliť. Povedal b som, že je to pozitívna daň. Človek by mal okolo seba niečo šíriť, a nemyslím tým na bohatstvo, radšej úsmevy. Sú ľudia, ktorí nemajú veľa a dokážu to a možno práve o tom by mal byť ten náš život.

5. Ľudia ťa spoznávajú najmä podľa typickej brady. Odkedy si ju pestuješ? Predpokladám, že sa nepovažuješ za priekopníka „hipsterstva“ na Slovensku…

Niektorí by mohli o mne povedať, že som predbehol dobu, ale ja sa nad tým iba smejem. Už na Scénickej žatve som pobehoval s ruksačikom na chrbte a vtedy o mne písali, že som ignorant a neviem, čo ešte všetko. O niekoľko rokov ho už nosili všetci a zrazu nikto nebol debil (smiech). Bradu som chcel mať odmalička a nevedel som sa dočkať, kedy to už začne rásť. Malo to však problém, keďže každého, kto nosil dlhšie vlasy a bol zarastený, považovali za nepriateľa štátu. Napriek tomu, od devätnástich som neoholený a bradu si len pristrihávam. Stala sa súčasťou môjho života a je to taká malá radosť. A k tomu cudziemu slovu, zrejme to odo mňa opäť odkukali a pridali k brade aj kopec somarín, ale to netreba robiť a opičiť sa, stačí normálne žiť.

Kým sa mi hýba srdce, duša, myšlienky, emócie aj telo, tak žijem.

6. V regióne Vysokých a Nízkych Tatier si sa stal ikonou. Čo to pre teba znamená môcť nosiť prezývku Tatranec?

Je to pre mňa veľká pocta a ľudia to vnímajú pozitívne, dokonca aj tí zo zahraničia. Svojím spôsobom sa len ukázalo a pomenovalo to, čo skutočne žijem. Že chodím do tých hôr, na bicyklík, či na bežky a som tu, aj keď by som mohol žiť kdekoľvek inde. Ľudia jednoducho vedia, že nie som fikcia ani reklamný výmysel a je to príjemné. Poznali ma dokonca aj turisti z Argentíny a Nového Zélandu, lebo ma videli v reklame na Eurosporte.

7. Na mnohých podujatiach ťa vídať aj ako vodcu zbojníckej družiny. Aké je to, môcť beztrestne zbíjať aj na začiatku nového milénia?

Na úvod ťa len poopravím, pretože ten, kto na Liptove šéfuje zbojníckej družine, môže byť len „kapitáň“. S chlapcami sme si ľudsky sadli a to, čo robíme, nie je len obyčajná agentúrna záležitosť. Naše zbíjanie je radostné, pretože berieme smútky a nepríjemnosti a dávame ľuďom úsmev, radosť a kadejaké výčiny. Popri tom zároveň nazrú do zbojníckeho života a siahnu si na to, aké to v minulosti bolo, lebo my tých ľudí voláme medzi seba. Napĺňame pri tom to zbojnícke, že všetkým berieme, ale všetkým aj dávame, no ešte podstatne viac.

8. Netajíš sa názorom, že ľudí občas treba „resetnúť“. Aký je tvoj overený recept na takúto očistu?

Pohyb! Hľadal som jógu, chi-kung aj tai-chi, ale podľa mňa je najdôležitejší pohyb, a nielen ten fyzický. Kým sa mi hýbe srdce, duša, myšlienky, emócie aj telo, tak žijem. Otázka však je, koľko ľudí sa dnes hýbe.

9. Keď ťa ľudia stretávajú na ulici, „vykrúca“ im nosy. Cítiť z teba totiž človečinu a radosť zo života, čo mnohým chýba. Čím to, že sme akosi vypáchli?

Lebo všetko je dôležitejšie ako človek. Potom tí, ktorí majú nejaký problém, sa síce odvracajú, ale ten smrad ich ťahá. Podľa mňa ľudia podľahli sebe a mamonu. Umenie je preto krásne, lebo dospeláci si pri ňom môžu spomenúť, že sú stále deťmi. Možno len stačí nájsť odvahu priznať si, že sa môžeme aj usmievať, môže nám byť aj dobre a ľudí okolo nás to dokonca poteší.

10. Počas stoviek predstavení si zmenil množstvo masiek a tvárí. Koho však vidíš vždy ráno, keď sa pozrieš do zrkadla?

Ešte pred tým zrkadlom sa musím pozrieť do kalendára, aby som vedel, kým v ten deň vlastne som (smiech). Keď sú dni, že môžem byť sám sebou, v tom zrkadle sa snažím vidieť niekoho, kto sa stále učí – učí sa byť dobrým človekom a dať zo seba najmä tú úsmevnú podstatu, aby ľudia okolo sa vyškierali, usmievali a boli radostní. Takých zachmúrených a „zaprdených“ je totiž plná perepúť (ako inak, smiech)..

Článok bol uverejnený v letnom vydaní Tatry magazínu TU

Ďalšie zaujímavé články nájdete v letnom vydaní Tatry magazínu TU