KEĎ MÚZEUM BAVÍ

Najlepšie z Liptova pod jednou strechou

Štyri roky čakania sú definitívne minulosť. Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva po kompletnej rekonštrukcii začiatkom januára opäť otvorilo brány pre širokú verejnosť. Investícia za milióny eur má ambíciu stať sa jedným z najväčších ťahákov pre návštevníkov regiónu. Na troch atrakciami a modernými prvkami nabitých podlažiach totiž nájdu to najlepšie, čo Liptov ponúka.

„Nie, do múzea nechoďme, bude to nuda“. Pravdu povediac, podobnú reakciu mojich detí som očakávala. Po rozprávkovej cyklotúre a šantení v akvaparku totiž ponuka navštíviť dom plný neživých exponátov nepôsobila veľmi vábne. Rodičovská autorita však zapôsobila a krpci sa tento raz museli podvoliť. Povedala som si totiž, keď už spoznávať Liptov, tak so všetkým, čo k tomu patrí.

Poklady z podzemia

Historická budova v širšom centre Liptovského Mikuláša čakala na opätovné otvorenie dlhé štyri roky. Už chodník vedúci do jej reprezentačných priestorov však naznačoval, že sa nebudeme nudiť. Stopy divokých zvierat vtlačené do betónovej dlažby nás priviedli do vstupnej haly s elektronickým informačným panelom a recepciou. Moderne vyzerajúce priestory zrejme zapôsobili aj na mojich náročných šarvancov, ktorí zrazu šomranie vymenili za zvedavé otázky. S ich zodpovedaním mi, našťastie, pomohla vedúca dokumentačno-historického oddelenia múzea Iveta Korenková, ktorá si nás odviedla do tajomne vyzerajúceho podzemia. Prehliadka sa totiž začína symbolicky – v prostredí, ktoré simuluje priestory jaskyne. Ktoré sú najväčšie, najhlbšie a najkrajšie a prečo v nich stále žijú netopiere? Na čo jaskyne používali v minulosti ľudia a ako vyzeral pravý šamanský rituál? Otázky detí nemali konca kraja. „Každý si tu nájde svoje. Kým dospelých zaujme najmä vzťah človeka a prírody, deti si môžu vyskúšať podmienky, v ktorých pracujú speleológovia a vliezť napríklad do jaskynnej plazivky. Najväčšou atrakciou tejto časti je však až príliš reálna napodobenina jaskynného medveďa,“ upozornila nás naša sprievodkyňa po múzeu. Veru, medveď, ktorý stojac na zadných meria tri a pol metra, už dokáže nahnať strach aj dospelým.

Do diery, či za šamanom?

Kópia jaskynného chlpáča je natoľko vierohodná, že päťročného Mareka som pred ním musela zobrať na ruky. Späť na zem sa odvážil až po chvíli, keď objavil prvú dieru, do ktorej mohol vliezť. Tmavé a stiesnené priestory plazivky obe deti zabavili na dlhé minúty a „na vzduch“ ich pritiahli až zvláštne zvuky šamanského rituálu. Bradatý chlap s náhrdelníkom z ľudských kostí vzbudil rešpekt aj vo mne. „Jaskyne poskytovali ľuďom stály alebo prechodný úkryt a zároveň strechu nad hlavou už pred mnohými tisícročiami. Zároveň boli miestom mnohých rituálov, ktoré sa končili obetovaním zvierat alebo kaličením ľudí. Keďže toto múzeum je interaktívne, môžete sa vžiť nielen do toho, ako jaskyňa vyzerá, ale zároveň si vypočuť aj zvuky typické pre tieto priestory. K dispozícii máme aj množstvo obrazoviek a videoprojekcií, prostredníctvom ktorých sa dozviete o jednotlivých exponátoch maximum informácií,“ zručne zareagovala na moje prekvapenie Iveta Korenková. Vidieť, ako vznikala naša planéta, dotýkať sa minerálov a hornín, ktoré sú pre ňu typické, či vliezť do medvedieho brloha však nezaujalo deti tak, ako ďalšia z moderných „vychytávok“ v na prvý pohľad nezáživnom oddelení chladných kameňov. Málokto však uverí, že aj obyčajné chemické prvky dokážu vydávať zvuky a to nie hocijaké. „Stačí si na paneli vybrať kremík, síru, hliník, prípadne niektorú zo zlúčenín a z reproduktorov sa ozve krátka melódia, ktorá je pre ne charakteristická,“ vysvetlila nám Dana Šubová, riaditeľka múzea, ktorá sa k nám po chvíli pripojila. Spočiatku sme nechápali, ako môžu prvky vydávať zvuky, no keď moji krpci ani po štvrťhodine nechceli od panela odísť, povedala som si, že tento nápad autorom expozície vyšiel dokonale.

Pohladenie pre všetky zmysly

Množstvo netradičných nápadov a prekvapení robí z múzea ochrany prírody a jaskyniarstva miesto, na ktorom pracuje fantázia so všetkými zmyslami na plné obrátky. Po zraku dostáva najviac zabrať práve sluch, no nezabudlo sa ani na hmat a intuíciu. Čo tak nájsť si vlastnú skamenelinu? Štetec do ruky a ide sa na to. Indiana Jones by síce pri malej truhlici s pieskom zíval nudou, no pre mojich malých bádateľov nemohli vymyslieť nič lepšie. Ej, to bolo radosti, keď sa im po chvíli podarilo odhaliť čierne čudo. Razom ju však vystriedal smútok, že si ho nemôžu zobrať domov. Ešteže ho pripevnili o dno nádoby. Už o niekoľko krokov ďalej však bola zabudnutá aj táto krivda pri nebezpečne vyzerajúcej kostre pravekého zvieraťa. „Je to lev jaskynný, ktorý je unikátom tejto časti expozície. Ide o model kostry, ktorý bol utvorený na základe reálne nájdených pozostatkov leva v jaskyni v Západných Tatrách,“ vysvetlila nám Iveta Korenková. Veru, stretnúť v jaskyni takúto mačičku by sa zrejme neskončilo bez následkov. Rovnako tak malého dinosaura hneď vo vedľajšej miestnosti. Nuž,  poviem vám, čo krok, to zážitky, na ktoré neboli moji drobci vôbec pripravení. A to nás čakalo ešte jedno poschodie.

Na liptovskej dedine

Drevenými schodmi sme sa vyšplhali do podkrovia, ktoré po rekonštrukcii dostalo úplne nový šmrnc. Desiatky rokov bolo zapratané nepoužívanými vecami, dnes patrí tradíciám zo severného Slovenska a ukážkam života v horách. Priznané pôvodné drevené trámy a jas prírodného svetla vo mne vyvolali príjemný pocit domova. Neviem síce vysvetliť, kde sa vo mne vzal, keďže pochádzame zo západného Slovenska, no zrazu ma dokonale pohltila atmosféra liptovskej dediny. Prvá mi udrela do očí imitácia Rainerovej chaty, ktorú som neúspešne plánovala navštíviť už toľkokrát. Teraz sa mi to konečne podarilo a pri obraze chatárskej legendy Petra Petrasa som sa zaprisahala, že čím skôr musím tento rest napraviť. No a deti? Tie najviac zaujal salaš s bačom a ovečkami a staršieho Mirka zase horská služba s hľadaním zasypaných obetí v lavíne. Tenké tyče zapichnuté v snehu naznačujú, že hory vedia byť nielen krásne, ale aj zradné. „Ako dôkaz slúži ďalšia z našich atrakcií, ktorou je veterná skala. Stačí do nej strčiť ruku a zistíte, ako to vyzerá, keď sa vonku prudko zmení počasie. Cieľom je ľudí primať k tomu, aby chodili do hôr patrične vystrojení a vyzbrojení a pri potulkách v drsnej prírode v žiadnom prípade nepreceňovali sily,“ zdôraznila na záver našej prehliadky Iveta Korenková.

A to už musíme ísť? Smutne sa takmer naraz spýtali obaja krpci. Keď si spomeniem, ako som ich ráno musela lámať, aby vôbec boli ochotní vyjsť z hotela, chce sa mi smiať. Zároveň som však hrdá, že krásy našej krajiny a spôsob, ktorým sa s nimi Marek s Mirkom oboznámili, ich úplne očaril. Niet divu, že do múzea by sa chceli pri  najbližšej návšteve Liptova opäť vrátiť. Veď kde inde by mohli takto beztrestne vojsť do medvedieho brloha?…

AKO VYZERAL ČLÁNOK V TATRY MAGAZÍNE ZIMA 2016/2017