Štvrťstoročie svetový Vlkolínec

Nový Dom UNESCO v historickej perle Liptova

Unikátne miesto s jedinečnou atmosférou. Vlkolínec, táto dedinka schovaná v malebných horách Liptova, ma vždy dostane. Hoci pripomína časy dávno minulé, stále v nej pulzuje život. Avšak, moderna sa tam netlačí do popredia, zostáva skromne v pozadí, v pokore a úcte k tradícii. Nedalo mi, po čase sa mi priam zažiadalo vrátiť.

Opäť  kráčam cestičkou pomedzi krásne drevenice. Autá zostali pred vstupnou bránou, nasávam atmosféru zvláštneho pokoja a krásy. Nejde však o ticho skanzenu s objektmi a exponátmi, stojacimi bez života. Vlkolínec je jedinečný tým, že žije. Stále má svoje dve desiatky stálych obyvateľov, ktorých počty cez víkendy znásobia chalupári. A nejde len o starších ľudí, usadili sa tu prvé mladé rodiny. Obývajú domce, ktorých vzhľad pripomína tie najkrajšie pohľadnice s folklórnou tematikou. Oni sú zrejme už zvyknutí, ale mňa, mestského človeka prenasledovaného hlukom a stresom, táto nádhera fascinuje.

Dé ja vu po 75 rokoch

Zasa sa kochám útlym centrom dedinky, kde prostriedkom preteká drevenými žľabmi potôčik. Malému námestiu dominuje zrubová zvonička z roku 1770, najstarší zachovaný objekt. Takisto stále funkčný, dokonca dnes vyzváňa už na elektrický pohon. Dnes ma sem však privádza okrem známych zákutí aj zvedavosť a očakávanie z novinky, postavenej k 25. výročiu zapísania Vlkolínca na zoznam svetového kultúrneho dedičstva. Tak tu je náš nový Dom UNESCO, vraví mi zrazu moja sprievodkyňa Gabriela Demčáková z ružomberského mestského úradu. Takmer by som ho prehliadol. Niežeby nebol zaujímavý či pekný. On len vyzeral, ako by tam odjakživa patril.

Vzápätí sa dozvedám, že je to vlastne tak, akurát mal tri štvrte storočia pauzu. Ide totiž o vernú kópiu drevenice, ktorá na tomto mieste stála až do druhej svetovej vojny, keď počas povstaleckých bojov vyhorela. Postrehnúť, že ide o novostavbu, naozaj nie je na prvý pohľad jednoduché. „Presne taký sme mali cieľ. Zasadiť drevenicu sem medzi existujúce stavby tak, aby nepôsobila rušivo. Bol to ťažký proces, ale stál za to,“ hovorí Gabriela Demčáková.

Vernosť do detailov

Snaha o vernosť pôvodnému vzhľadu domu i požiadavky pamiatkárov priniesli naozaj do detailov prepracovaný výsledok. Napríklad okná i vchodové dvere, samozrejme drevené, sú dvojité – vonkajšie krídla sa otvárajú smerom von, vnútorné dovnútra drevenice. Netreba vari pripomínať, že ide o poctivú stolársku prácu regionálnych majstrov, odvedenú s citom pre miesto a jeho tradíciu. S vybielenou fasádou kontrastuje tmavá strecha z drevených šindľov. Chalupa je zvonka i zvnútra natretá vápnom, presne tak, ako je vo Vlkolínci odpradávna zvykom a rovnako sa bude náter aj každoročne opakovať. Keď som vošiel, bolo mi jasné, že aj vnútorné členenie domu verne odráža tradíciu.

Vstúpil som do pitvora, ktorý v Dome UNESCO plní úlohu recepcie a informačného pultu, prvého kontaktu s návštevníkom. Z neho sa ide doprava do komory, v ktorej je však v tomto unikátnom objekte pamätná izba – expozícia slovenských pamiatok pod ochranou svetovej organizácie, tých hmotných a perspektívne aj nehmotných, ako je napríklad zvuk fujary.  „Expozície budeme dotvárať postupne, pridávať formy i prvky interaktívnosti, podľa záujmu návštevníkov i podľa možností. Chuť máme veľkú,“ odpovedá na nevyslovenú otázku moja sprievodkyňa.

Pestrá paleta aktivít

Ak sa z pitvora vyberieme vľavo, vstúpime do prednej veľkej obytnej izby, ktorá je v tomto prípade  viacúčelová. Okrem vitrín s exponátmi, panelov s informáciami a projekcie videofilmov o histórii a tradíciách dediny tvorí jej neprehliadnuteľnú súčasť aj kozub. V studenej liptovskej zime plápolá a najmä hreje oheň z drevených polien a dotvára tak živú atmosféru tohto jedinečného miesta. Predná izba slúži takisto na prezentácie a workshopy pre menšie skupiny, dozvedám sa. V pitvore, komore i pivnici vzhľadom na nový účel takisto návštevník neprechádza po dlážke z udupanej hliny, novú dobu zastupuje dlažba. Pivnica patrí výlučne expozíciám, vystaveným po obvode na paneloch a vo vitrínach, v prípade nepriazne počasia slúži aj na ukážky práce remeselníkov. „Jedna z prvých tematických expozícií by sa mala venovať 75. výročiu Slovenského národného povstania, ktoré Vlkolínec priamo zažil a podpísalo sa na ňom, dokonca ešte žijú aj niektorí pamätníci,“ avizuje Gabriela Demčáková.

Život naozaj

Áno, presne v tom je Vlkolínec čarovný, že je živý. Ozajstne, nie predstierane. Teta, ktorá hrabe seno za domom nie je figurantka, ktorá predvádza tradičné technológie turistom. Možno sa usmejete, ale takí  návštevníci, ktorí si to myslia, sa naozaj nájdu. Nie každý si prečíta letáčik, ktorý dostane so vstupenkou.  Potom prichádza k na pohľad komickým situáciám, ktoré však už miestnym obyvateľom niekedy vtipné nepripadajú. Aj preto postupom rokov pribudli okolo obývaných chalúp ploty, hoci pôvodne v dedine neboli. Patrí to však k životu v obci, ktorá má punc svetovosti a ľudia v nej obývajú kultúrne pamiatky. Nech teda ďalej žije a udržiava svoju fascinujúcu atmosféru. Ja sa do nej opäť rád vrátim. Chystajú vraj ďalšiu oživenú novinku…

ČLÁNOK BOL UVEREJNENÝ V TATRY MAGAZÍNE ZIMA 2018/2019.