Územie, na ktorom leží súčasna Štiavnička bolo osídlené už v predhistorických dobách. Svedčia o tom archeologické nálezy zo širšieho okolia—ludrovskej Pancovej, či štiavnického Lúčneho hríbu. Už v 9. storočí tu existuje slovanské sídlisko na Lúčnom hríbe, dokumentované nálezmi dobovej keramiky.
V stredovekom Uhorsku bol priestor dnešnej Štiavničky súčasťou kráľovského majetku Štiavnice, na ktorom musela existovať staršia rovnomenná dedina. Jej existenciu potvrdzuje i architektúra blízkeho kolonizačného kostola Všetkých svätých v Ludrovej na Kúte, ktorého najstaršie časti pochádzajú minimálne z poslednej tretiny 13. storočia. Kostol slúžil viacerým, dnes – s výnimkou Liptovskej Štiavnice – už zaniknutým sídliskám.
V roku 1300 Ondrej III. Daroval časť kráľovského majetku Štiavnica, ktorý bol vtedy kultivovanou, poľnohospodársky využívanou krajinou, Pavlovi Madačovmu – synovi – zakladateľovi osady Čerín vo Zvolenskom komitát.
V roku 1380 kráľ Ľudovít I. Veľký opätovne potvrdil staršie vlastníctvo pôvodného kráľovského majetku v Štiavnici, Štefanovi, synovi Jána zo Štiavnice. Dá sa teda predpokladať, že tento majetok patril Štefanovým predkom – Jánovi a Petrovi už v I. polovici 14. storočia. Ján zo Štiavnice , ktorého starým otcom bol Rudolf (Rudlinus), majiteľ blízkej Ludrovej, je pokladaný za priameho predchodcu zemianskych rodín Tholtovcov a Štiavničkovcov. Tí sa bezprostredne spájajú s históriou Štiavnice i o niečo mladšej Štiavničky, ktorú ako čisto zemiansku dedinu založili niekedy na konci 14. alebo začiatkom 15. storočia.
Prvá správa o Štiavničke pochádza z roku 1477, vtedy už existovala ako malá osada obývaná výlučne zemianskym obyvateľstvom. V 30. až 50. rokoch 16. storočia postupne získaval majetok v Štiavnici i v Štiavničke turčiansky zeman Juraj Rakovský, neskorší podžupan Liptovskej stolice a zakladateľ liptovskej vetvy rodu Rakovských. Majetok získal po vymierajúcej rodine Štiavnických za svoje služby Kráľovi Ferdinandovi I. Habsburskému v jeho mocenskom zápase s Jánom Zápoľským. V uvedenom období, v 16. storočí Štiavničku obývali výlučne zemania obývajúci dve tholtovské a štiavničkovské kúrie. Nežilo tu žiadne poddanské obyvateľstvo (okolo roku 1580). Aj o necelé štvrťstoročie neskôr, v roku 1600, tu v 4 kúriách žili len zemianske rodiny. Ešte v roku 1818 tu bolo 35 zemianskych usadlostí s viac ako 150 obyvateľmi. Osada po celé stáročia patrila rodinám Štiavnických, Tholtovcov a od 16. storočia aj Rakovskovcom. Neurodzené obyvateľstvo sa v Štiavničke objavovalo len postupne, obec tvorila spolu s Veľkou Štiavnicou a Zemianskou Ludrovou jeden administratívny celok. Toto správne spojenie sa prerušilo až v roku 1849, keď sa odčlenila Zemianska Ludrová.
Štiavnička sa stala samostatnou obcou až v roku 1888. Jej obyvatelia sa venovali prevažne poľnohospodárstvu, v obci bol zriadený veľkostatok rodiny Rakovských – jeho sídlo – v kaštieli zo 40. rokov 19. storočia. Na začiatku novej Československej republiky, pred vykonaním prvej pozemkovej reformy, bol veľkostatok popredného habsburského legitimistu , uhorského a maďarského politika Štefana Rakovského tretím najväčším v Liptove. V katastri naň pripadalo 225 katastrálnych jutár ornej pôdy, 27 katastrálnych jutár lúk a pasienkov a 3 jutrá neúrodnej pôdy. V súvislosti s parcelizáciou veľkostatku v polovici 20 rokov 20. storočia vznikla veľmi napätá situácia medzi miestnymi obyvateľmi Štefanom a Egonom Rakovskými, ktorí sa právnymi prostriedkami i silou snažili zabrániť rozdeleniu pôdy.
Cirkevnoprávne boli obyvatelia Štiavničky spojení s už spomínaným kostolom Všetkých svätých na Kúte, v roku 1812 v súvislosti s výstavbou nového kostola Všetkých svätých na Stráni vo Villa Ludrovej vznikla nová rímskokatolícka farnosť, ktorá spojila obyvateľov Ludrovej a oboch Štiavnic. Evanjelické obyvateľstvo po vydaní tolerančného patentu Jozefa II. V roku 1781 patrilo k cirkevnému zboru vo Veľkej Paludzi. Po roku 1873 k cirkevnému zboru evanjelickej cirkvi v Ružomberku.
Kostol Všetkých svätých v Ludrovej na Kúte bol pôvodne v chotári mesta, cirkevné obyvateľstvo patrilo k mestu.
Patrónmi stredovekého kostola boli Tholtovci (r. 1447 získali od pápežského nuncia povolenie na stavbu kaplnky v Štiavnici) a Rákovskovci. Patrónom nového kostola Všetkých svätých na Stráni bolo mesto Ružomberok. Medzi patronátnymi rodinami a mestom vznikali viaceré spory ohľadom patronátu.
Deti zo Štiavničky pôvodne navštevovali školu vo veľkej Štiavnici, ktorá existovala už na začiatku 17. storočia. Do 1905-1907 fungovala ako rímskokatolícka ľudová škola, následne bola poštátnená, keďže v obciach žilo obyvateľstvo konfesionálne zmiešané. Od 31.8.1947 existovala v Štiavničke jednotriedna štátna základná škola umiestnená v budove kaštieľa Egona Rakovského. Po roku 1974 boli tieto priestory využívané pre potreby materskej školy.
Vo februári 1948 bolo založené v priestoroch bývalej školy na Majeri MNV. V týchto priestoroch pracovali zamestnanci až do roku 1970, kedy bola postavená budova školy, materskej školy a národného výboru. V roku 1978 sa začal stavať terajší kultúrny dom, v ktorom boli vybudované aj kancelárie NV. Viacúčelová stavba bola daná do prevádzky 29.11.1980. Po roku 1989 vznikla obec Štiavnička ako právnická osoba, ktorej sídlom je Obecný úrad v Štiavničke.
Opíšte nám svoj zážitok