Čarovný Vlkolínec, naša rarita na zozname UNESCO

Domov/Blog/Čarovný Vlkolínec, naša rarita na zozname UNESCO

Čarovný Vlkolínec, naša rarita na zozname UNESCO

Skanzen s tepom života

Mnohí vedia, iní len tušia, že ho na Liptove máme. Tak trochu schovaný na svahu v bočnom údolí Revúckej doliny vo Veľkej Fatre, vari desať kilometrov od Ružomberka. Napriek tomu je Vlkolínec svetový, veď už 23 rokov je na zozname UNESCO a vyhľadávajú ho aj návštevníci z ďalekých krajín. Imponuje nielen malebnosťou prostredia a pôvabom ľudovej architektúry, ale aj tým, čo ho odlišuje od tradičných skanzenov. On totiž stále žije.

Bola som tam naposledy ako gymnazistka a to už veru bolo veľmi dávno. Povedala som si preto, že je načase navštíviť to miesto, ktoré má také zvláštne čaro…a zistiť, či ešte kamsi nevyprchalo pod vplyvom nových a neraz až príliš moderných čias.

Nie je to mŕtvy skanzen bez života. V dedine stále žije 19 ľudí v šiestich domoch, do ostatných prichádzajú chalupári.

Dedinka v údolí

Kúsok pred Ružomberkom odbočujem z hlavnej cesty od Donovál. Úzkou, kľukatou, ale upravenou cestičkou sa autom šplhám nahor. Mám trochu pocit, že sa vzďaľujem od civilizácie do lona malebnej prírody, ale smerové šípky ma utvrdzujú v správnosti smeru. Keď vyjdem na úbočie, zbadám domce a vstupnú bránu. Zaparkujem a pešo sa vydávam do minulosti, ktorá pretrvala. Už ma čaká moja sprievodkyňa Erika Bradiaková, ktorá má na ružomberskom mestskom úrade Vlkolínec takpovediac na starosti a dokonca v ňom aj žije. Áno, býva priamo v dedine. Vlkolínec totiž nie je mŕtvy skanzen bez života, kam návštevníci prichádzajú obdivovať nehybné exponáty a po záverečnej tam vari okrem nočného strážnika nemá kto čo hľadať. „Vo Vlkolínci je 45 pôvodných domov, ďalších desať je novších. Trvalo v dedine stále žije 19 ľudí v šiestich domoch, do ostatných prichádzajú chalupári,“ zorientuje ma hneď na úvod.

VLKOLINEC, SLOVAKIA - JANUARY 31: Picturesque historical village Vlkolinec on January 31, 2015 in Vlkolinec

Trvácne domce

Z nohy na nohu kráčame uličkami do stredu dedinky, kde stojí na obdiv najstarší zachovaný objekt. Je to malá dvojpodlažná zrubová zvonica obitá šindľom z roku 1770. Do zvláštne pokojnej atmosféry po chvíli vstúpilo zvonenie, ktoré sa z nej ozývalo do ďaleka. „Dnes už sa oň stará mechanizmus na elektrinu, ale ešte pred dvadsiatimi rokmi to bola teta Vilma,“ pohotovo reaguje znalkyňa miestnych pomerov. História obce siaha až do štrnásteho storočia. Domce si takisto veľa pamätajú, najstaršie sú približne z roku 1880, jeden z nich dokonca úplne originálny, s pôvodným zariadením. Je obdivuhodné, ako dobre na svoj vek vyzerá. Zub času sa však podpísal aj na ňom. „Ak by ste položili na jeho začiatok olovenú guľôčku, raz-dva prejde na opačný koniec,“ usmieva sa Erika Bradiaková. Domy sú väčšinou trojpriestorové s pitvorom, čo je akási predsieň v strede domu. Z nej sa potom vstupuje na jednej strane do izby a na druhej do komory. „Domy sa väčšinou stavali tak, že jedna časť bola drevená, druhá kamenná. Bohatší uskladňovali zbožie v kamennej časti domu, chudobnejší mali spoločnú sýpku. Niektoré domy nemajú komín, dym z pece odvádzajú dymníky – špeciálne otvory v šindľovej streche,“ vysvetľuje mi osobitosti miestnej architektúry.

Od roku 1977 je Vlkolínec chránený našimi úradmi ako pamiatková rezervácia ľudovej architektúry, o šestnásť rokov neskôr ho dokonca zapísali na zoznam UNESCO.

Plechová originalita

Od roku 1977 je Vlkolínec chránený našimi úradmi ako pamiatková rezervácia ľudovej architektúry, o šestnásť rokov neskôr ho dokonca zapísali na zoznam UNESCO. Vyplýva z toho nielen oprávnená hrdosť, ale aj nemálo obmedzení, aby sa zachoval autentický ráz obce. Typické šindľové strechy si vyžadujú každoročnú starostlivosť, výmeny šindľov, nátery. Na niektorých strechách však vidím plech netradičného vzhľadu. „Skúste hádať, z čoho ten plech je,“ s úsmevom ma vyzýva Erika Bradiaková. Priznám sa, ten tvar som nedokázala identifikovať. „To boli sudy, v ktorých sa prevážala celulóza do ružomberskej fabriky,“ znela správna odpoveď. Vlkolínčania si ich vzali, „vylisovali“ tak, že na ne poukladali skaly a potom s nimi pokrývali strechy. „Tie sudy pomohli zachrániť Vlkolínec,“ dodáva odborníčka. Pamiatkari začiatkom minulého storočia ešte neexistovali, chytrým obyvateľom nemal teda kto zabrániť použiť tento netradičný materiál. Neskôr však predsa len prišla prosba vrátiť sa k pôvodným šindľom, čo zas pomohlo zachrániť tradíciu ich výroby. Obyvatelia dostali dotáciu, plechy dali dolu a obstarali si šindľovú strechu. Nie všetci na túto ponuku pristali, tým najstarším sa už takéto dielo videlo príliš náročné, dožiť sa rozhodli pod sudovou strechou.

Vlkolinec

Domce majú rozličné farby. Zvonku Vlkolínčania zvyčajne dávali bielu, žltú, prírodné farby, dovnútra neraz takú, aá sa podarila namiešať zo zvyškov od ostatnej maľovky či susedov.

Bieliť znamenalo maľovať

Prechádzame okolo stavby novej drevenice – teda, aspoň to tak na prvý pohľad vyzeralo. Bol to však pôvodne dom z devätnásteho storočia. „Nový majiteľ chcel vymeniť poškodené trámy, ale postupne, ako ich rozoberali, prišli odborníci na stále nové chyby, preto sa ukázalo, že chalupu treba postaviť v podstate nanovo,“ objasňuje mi Erika Bradiaková. Domce majú rozličné farby. Zvonku Vlkolínčania zvyčajne dávali bielu, žltú, prírodné farby, dovnútra neraz takú, aká sa podarila namiešať zo zvyškov od ostatnej maľovky či od susedov. Dnešné farby sú už iné, trvácnejšie, kedysi sa však chalupa maľovala trikrát za rok. „Keď bielili, znamenalo to, že upratovali. Na Veľkú noc, pred odpustom, čo bolo v júni, a pred Vianocami. Len ak bola veľká zima, tak vonkajšie bielenie pred Vianocami vynechali, vnútri však bielili vždy,“ vysvetľuje. Steny dreveníc tvorili drevené trámy, medzery vyplnili blatom a machom. Dnes už tieto prírodné materiály nahradil chemlon.

Vlkolinec_miestnost

Boj o úrodu

Potulkami po dedine sme znovu prišli do jej srdca. Prostriedkom Vlkolínca preteká v drevených žľaboch potôčik, doslova žblnká ľuďom pred domami. „Pôvodne dedinu obtekal, obyvatelia si ho priviedli bližšie. Boli múdri,“ dodáva Erika. Kedysi preto centrum obce žilo – okolo potoka sa motkali prasce, hydina… Dnes už len poslední skalní chovajú aspoň sliepky. Ani okolo domov v záhradkách a na poliach to už nie je tak ako pred rokmi. Nečudo, obyvatelia starnú a už sa im ani nechce bojovať o každý kúsok skromnej úrody s vysokou zverou, ktorá sa pomedzi domce po nociach prechádza ako doma. Najmä jelenice, ale občas zablúdi aj maco a skontroluje smetné nádoby či úle. „Keď sme boli deti, spolužiak zavše prišiel do školy neskôr, lebo v noci strážil pole. Behali, rušili, pálili ohne,“ popisuje Erika Bradiaková. Dodnes vidieť na záhradkách rôzne dômyselné opatrenia proti neželaným návštevníkom, či už kadejaké oplotenia, zábrany, záclony, oleje. Niektorým starším ľuďom však nedá sedieť nečinne na priedomí. Bez práce by nemohli byť, o svoju malú úrodu zemiakov či kapusty tak vedú tuhý boj naďalej.

Úskalia osobitosti

Napriek tomu, že Vlkolínec stále žije, trvalo prebývajúcich obyvateľov mu ubúda. Nádej však nestráca, len nedávno sa prisťahovala mladá rodinka do domu po starej mame. Ďalší zas zvažujú, že byty v meste nechajú mladým a dožiť prídu do rodných chalúp. Osud mŕtveho skanzenu teda nehrozí, nazdáva sa Erika. „Zmiešaný“ charakter súčasnej podoby života Vlkolínca má však aj svoje úskalia, pre obe strany – pre turistov i miestnych obyvateľov. Návštevníci síce dostanú pri vstupe informačný leták, nie každý si ho však prečíta. Stojí v ňom aj to, že voľne vstupovať možno len do označených objektov. Nízke ploty pôvodne neboli nikde, postupne ich pár pribudlo. Pamiatkarom síce neboli po chuti, ale nepomohli si. Obyvatelia si už bez nich tiež pomôcť nevedeli. „Táto teta čakala deti a vnúčence, navarila nedeľný obed, a ako ich vyzerala na priedomí, kuchyňu jej obsadili turisti, posadali si k stolu, nakúkali do hrncov a tety sa pýtali, čože dobrého navarila. Tá chudera sa s vyvalenými očami zmohla len na – ale ja čakám môjho Janka, “ hovorí Erika Bradiaková.

Vlkolinec_strom

Dôvod na úsmev

Trápi ju, že napriek všetkým informáciám stále veľa ľudí netuší, že vo Vlkolínci normálne žijú skutoční obyvatelia, že to nie sú komparzisti… „Opýtajú sa – a tamtá stará pani s tým senom, to už nie je dôchodkyňa? Asi si takto privyrába k penzii…,“ cituje niektorých návštevníkov, ktorí si celkom vážne myslia, že Vlkolínčania, ktorých stretajú pri bežnom živote a práci v dedine, sú najatí figuranti pre turistov… Možno ich mätie kombinácia muzeálnej expozície pôvodného bývania, používania predmetov v domácnosti či v poľnohospodárstve, ktorá je v miestnom Roľníckom dome. Napriek takýmto smutno-smiešnym peripetiám však Vlkolínec žije a jeho obyvatelia radi medzi sebou vítajú rodákov. „Najväčšia zábava býva na sviatok Všetkých svätých, keď sa tu postretávajú a vymenia si informácie o tom, kto sa narodil, kto zomrel, kto sa zobral či rozviedol,“ usmieva sa Erika Bradiaková.

Je sa prečo usmievať, bilancujem v sebe dojmy. Čaro tomuto miestu naozaj ostalo a nemieni pomaličky odumierať. Nová reštaurácia a najmä Dom UNESCO, ktoré sa chystajú, by mali pozdvihnúť úroveň a atraktivitu Vlkolínca ešte vyššie. Preto vravím – dovidenia. Tentokrát oveľa skoršieho.

AKO VYZERAL ČLÁNOK, TATRY MAGAZÍN LETO 2016

Simple Follow Buttons
Simple Share Buttons